Kostaričan je pozitívne naladený chlapík, ktorý stále nosí jeho červené tričko bez rukávov. Dokonca, keď som ho raz stretol vonku (bolo asi -5°C), mal na sebe oblečené iba toto tričko. Asi má rád svoj kostarický šatník. Akurát jeho organizačné schopnosti berie až príliš vážne. Stále nás čímsi otravoval: keď som mu povedal, že možno s nami pôjde jeden čínsky kamarát, tak mi volal, lebo som mu chvíľu neodpisoval na Facebooku. Napísal nám krásnu esej o tom, čo budeme robiť (boli to prakticky veci: prechádzka v prírode, obed, návšteva továrne recyklovaného papiera a sauna). No poďme pekne od začiatku.
Ráno sme sa stretli tradične na internáte: ja, Honza, Patrick - náš bývalý spolubývajúci a samozrejme Rolando. Po chvíľke dorazil aj posledný člen - Rauli. Aj s autom. Samozrejme malým. Pri nasadaní do auta sme zistili, že Patrickove dvere sa nedajú zavrieť. No Rauli sa s tým nejako pohral a nakoniec sa mu ich zavrieť podarilo, zatiaľ čo Nemcova bledá tvár sa stala ešte bledšou. Našťastie Räpina je len 60 kilometrov od Tartu, takže naše cestovanie nebolo až takým veľkým utrpením. Po ceste sa Rolando ukázal so svojou širokou zásobou čiernych vtipov: Aký je rozdiel medzi Santom a židom? Santa ide dolu komínom. Aký je rozdiel medzi židom a pizzou? Pizza nekričí keď sa vkladá do pece. Samozrejme som sa nedal zahanbiť a tiež som vytiahol pár zo svojho rukáva: Prečo majú židia veľké nosy? Lebo vzduch je zadarmo. No radšej som prešiel na Somálcov: Koľko je na svete Somálcov? 20 kg. Aký je rozdiel medzi tehotnou a netehotnou Somálčankou? Tehotná vrhá tieň. Koľko Somálcov sa vmestí do auta? Všetci. A tak ďalej...
Räpina je malé mestečko s necelými troma tisíckami obyvateľov, ktoré sa nachádza na samom východe Estónska. Stretnutie s naším hostiteľom Mihkelom sme mali pri luteránskom kostole. Po chvíli čakania dorazili zvyšní členovia našej výpravy: Francesco z Ríma, grék Nick a Šao zo Šanghaja. Číňana sme síce nečakali, ale bolo fajn vidieť tie staré známe šikmé oči. Rolando uznal, že je celkom chladno a na svoje krátke tričko si nahodil tenkú mikinu. Následne nás začal ponúkať svojím banánom a koláčikmi. Nasadli sme do áut a vybrali sme sa preskúmať okolitú prírodu. Keďže sa nikto nehrnul do Mihkelovej audiny, tak som sa pohodlne uvelebil na jeho zadnom sedadle. V tom som si všimol, že vedľa mňa už niekto sedí - Mihkelov trojročný syn Oskar! A ešte k tomu neskutočne vzorne vychovaný, sedel tam ticho a pokojne.
Po krátkom túlaní po skutočne odľahlých cestičkách sme odparkovali autá uprostred lesa a hybaj na prechádzku. Počasie bolo chladné a zamračené, no nás to neodradilo. Cestičku blokovalo celkom dosť popadaných stromov, tak sme mali o ranné cvičenie postarané. Po krátkej prechádzke sme sa zastavili pri už trochu zamrznutých čučoriedkach a prezretých horkastých brusniciach. O kúsok ďalej sme dorazili k zamrznutému jazeru (25. október!). V lese sa taktiež nachádza nejedna zvláštnosť: drobné stromy. Čo je na malých stromoch zaujímavé? Že majú vyše 100 rokov a pod nimi je jedna z najčistejších vôd. Samozrejme, v prírode sme našli aj zopár bažín, no keďže sme sa držali jasne viditeľného chodníka, tak sme do nijakej nespadli. Les onedlho zosvetlel a zrazu sme sa ocitli v brezovom lesíku. Pri chodníku kúsok od jazera sme našli zamrznutý mach, v ktorom boli otlačené jelenie stopy. Tu sme sa otočili a vrátili naspäť.
Späť v Räpine sme sa zvítali s Mihkelovou ženou Kairit, ktorá na nás už čakala s pripraveným obedom. Mali sme mulgipuder, čo je vlastne zemiaková kaša s ovsenými vločkami, cibuľou, slaninou a kyslou smotanou. Ako nápoj sme mali tradičný džús: ovocná prírodná šťava zriedená s vodou a ešte niečím. Mňam. Po obede sme sa vybrali do papierovej továrne, v ktorej Mihkel robí manažéra. Táto továreň sa konkrétne zaoberá recykláciou papiera, t.j. berie starý papier, pučí ho, umyje ho a vytvorí nový - hnedý.
Prvý krok je pučenie a viazanie papiera do 300 kilových kociek. Následne sa tieto kocky podrvia a zmiešajú s vodou. Pri pohľade na viaceré stroje mi bolo jasné, že tu pracujú hlavne muži - každý stroj bol celkom dosť zababraný. No Mihkel našiel celkom rozumnú výhovorku - nie je potrebné ich čistiť a okrem toho niektoré čistiace prostriedky by vraj mohli stroj poškodiť. Po čistení výsledná zmes pripomína niečo hnedé a riedke. V celom areáli je zakázané fajčiť, s výnimkou niektorých vlhkých miest. V jednom kúte im na pamiatku ostalo pár estónskych korún, ktoré sme si mohli obchytať.
Následne sme sa presunuli do nepoužívanej časti továrne, v ktorej sa nachádzajú staré stroje. Tam, kde sme boli, by sa dali točiť horory. No radšej sme sa tam dlho nezdržali a prišli sme sa pozrieť na súčasnú prevádzku. Moderné stroje, automatická prevádzka, nič extra. Najzaujímavejšie na tom bola premena papiera: z hrboľatého blata sa vyrovnávaním a sušením stal výsledný produkt, ktorý všetci dobre poznáme: recyklovaný papier. Po chvíľkovom obzeraní sme sa presunuli do ďalšej časti, v ktorej sme si prezreli pár fotiek a zošitov. Mali tam aj kopu najabsurdnejších vecí, ktoré našli v smetiaku označeného 'papier'. Posúďte sami: dáždnik, topánka, cédečko...a plynová maska.
Po prehliadke sme sa vrátili domov, kde na nás čakala káva a Rolandove koláče. Po sieste nás čakal posledný bod programu: estónska sauna - ktorá je presne taká istá, na akú sme zvyknutí, resp. typ zvaný fínska sauna. Okrem toho sme sa dozvedeli, že v estónsku je saunovanie také bežné a sauna v estónskom byte je niečo ako balkón v slovenskom byte. No zo saunovaním to zas nepreháňajú, priemerne ju navštevujú tak raz za týždeň.
Po vysušení sme sa poďakovali a išli na posledný autobus - ktorý sme skoro nestihli. To je tak, keď nikto nevie kde sa autobusová stanica nachádza - hlavne, že vodič niekam ide. Tu oceňujem Mihkelovu obetavosť: naštartoval auto a zamieril na stanicu povedať vodičovi autobusu, nech nás počká, zatiaľ čo my sme blúdili po drobnom mestečku. Našťastie všetko dobre dopadlo a do Tartu sme prišli relatívne skoro.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára